LENKA (31) - "Umenie žiť, je vedieť ako vychutnávať malé radosti a uniesť ťažké bremená"

LENKA (31) -

...ani neviem ako mám začať. Asi skúsim začať miestom, ktoré ovplyvnilo celý môj život a myslím, že do istej miery podmienilo aj moje ochorenie.

Nevyrástla som uprostred šťastnej rodiny s mamou a otcom, od mojich štyroch rokov som detstvo prežila v detskom domove. Vždy som bola tiché, utiahnuté a bojazlivé dieťa. Kde ma dali, tam som bola.
Na druhej strane som patrila k tým, čo boli usilovní, niekto by možno povedal ambiciózni, ale ja som si len tichúčko kráčala za svojím cieľom.

Snívala som s otvorenými očami o lepšom svete, túžba po lepšom živote ma hnala vždy dopredu a tak som sa snažila. Chcela som dobré známky, lebo to bola cesta za vzdelaním a dosahovala som v škole dobré výsledky.
Tety mi do hlavy vštepovali, že vzdelanie je dôležité, keď sa chcem mať v živote lepšie, ako moji biologickí rodičia. Musím byť dobrá žiačka, aby som v živote niečo dosiahla, to bola moja motivácia. A tak ma ako dobrú žiačku prijali na Strednú zdravotnícku školu a ani som nevedela ako, a mala som odmaturované.
Nebolo to celkom jednoduché, ale čas letel tak rýchlo a zrazu sme mali rok 2006.
Po maturite, cez prázdniny sme išli s detským domovom na dovolenku do Chorvátska. Pre mňa to bola odmena za môj malý veľký úspech. Čerstvo odmaturovaná a ešte čerstvejšie prijatá na vysokú školu som túžila po relaxe, oddychu.

Potrebovala som na slniečku dobiť baterky a v mori zmyť zo seba stres z posledných týždňov. Namiesto toho sa začalo moje osobné peklo.
Na dovolenke sa prihlásil o slovo Crohn, ktorý sa prejavil v plnej paráde. Pripisovala som to zmene prostredia aj dovolenkovému jedálničku v domnení, že po návrate domov bude zase všetko v poriadku. Z dovolenky som nemala nič, celý čas mi bolo pod psa, no napriek tomu som po návrate domov prijala brigádu v letnom tábore ako zdravotná sestra.

Bola to pre mňa prvá pracovná príležitosť, konečne malo moje vzdelanie priniesť prvé ovocie, malo to byť krásne a pohodové leto. Bohužiaľ nebolo, v tábore sa môj zdravotný stav stále zhoršoval, doslova som bola vykakaná z podoby. Za dva mesiace v tábore som zhodila 10kíl, a moje okolie ma vnímalo ako anorektičku.
Prečo som sa nevrátila už z tábora uprostred leta a prečo som nešla k lekárovi? Jednoducho som si nemohla dovoliť luxus neuspieť, alebo zlyhať hneď na začiatku, hneď v prvej práci.
Nastúpila som do prvého ročníka na vysokú školu, čakala na mňa univerzita a bohémsky vysokoškolský život. Neskutočne som sa tešila na tú slobodu.
Moje predstavy o užívaní si študentského života sa zrútili ako domček z karát. Kým spolužiačky pretancovali noci na študentských diskotékach ja som prebdela celé noci na záchode. Chvalabohu, že aj baby mali za sebou prebdené noci a pred sebou skúšky, rovnako ako ja.

Tak nejak ma to napĺňalo nádejou, že nebudem celkom najhoršia. A spustil sa kolotoč, lekári, hospitalizácie, stres zo skúšok, obavy z vylúčenia a z budúcnosti bez vzdelania.
Moje útrapy sa zhoršovali, cestou do školy som poznala všetky wecká od Kubína až po Trnavu.
Cestovať v tomto stave bol fakt neskutočný zážitok, ale mala som nevídané geografické poznatky. Pred cestou som preventívne nič nejedla, mala som strach, že raz to wecko nestihnem.
Všade som dorazila vysilená, unavená s nervami v koncoch, ale dorazila som. Koncentrovať sa na prednášky, učiť sa na skúšky bolo takmer nemožné, len som zo zotrvačnosti ticho kráčala za mojím cieľom, lebo som nemala na výber.
Po dvoch rokoch môjho trápenia mi schválili prvú biologickú liečbu. Aj ja som mala v živote kúsok šťastia len pre mňa, môj život začal byť rozprávkový.

Mala som späť svoju váhu, konečne som bola normálna, bez obmedzení. Školu sa mi podarilo dokončiť, mám bakalárske vzdelanie, som zdravotná sestra, po štátniciach to vážne znelo dokonale krásne.
Hneď po skončení výšky som si našla prácu v nemocnici, na oddelení anesteziológie a resuscitačnej medicíny.
Mala som viac nadšenia, ako skúseností, ale pracovala som, môj lepší život bol na dosah. V roku 2015 som biologickú liečbu rozhodla ukončiť, kvôli jej vedľajším účinkom.
Po tele sa mi robili hnisavé vredy a v konečníku som mala stenózy a obstipácie, a Crohn začal znovu naberať na sile.
Rozhodla som sa, že to vezmem do vlastných rúk a metódou pokusu a omylu som vyskúšala alternatívnu medicínu od čínskej ajurvédy cez akupunktúru, ľudové liečiteľstvo, bylinky až po najrôznejšie diéty v duchu hesla, čo ťa nezabije to ťa posilní.

A bola som skutočne odhodlaná, keď mi moje odhodlanie a entuziazmus pomohli v škole ku vzdelaniu, tak prečo by to nemalo fungovať aj pri Crohnovi.
Ako sa topiaci aj slamky chytí, ja som sa chytala všetkých tisícky rokov starých múdrostí. Niet divu, že nepomohli na civilizačné ochorenie novej doby. A tak neoblomne som verila, že mi to pomôže a zrazu som bola kosť a koža. Nádej umiera posledná, tak som si hovorila, že som len moderne ultraštíhla.

Sem tam sa prihlásili nejaké tie bolesti, kŕče a zo sem tam bol zrazu chlieb môj každodenný. Noci presedené na wecku, vlastne prechodené na wecko, lebo raz to už musí byť posledný raz, boli späť. Za jednu noc som išla na toaletu 20krát, spotené pyžamá som mohla žmýkať ale zúfalo som sa upínala na hocičo iné ako riešenie modernej medicíny.

Bála som sa o prácu, v tom čase som už pracovala ako opatrovateľka v zahraničí, a tak som išla na doraz mojich síl.
Veľakrát som siahla až na ich samotné dno, bolo hlboké ako Mariánska priekopa, ale vždy tam bolo ešte dosť, aby som znovu vstala, robila svoju prácu ďalej, veď som bola zodpovedná za život.
Bola som zodpovedná za život svojich pacientov a dôsledne som dodržiavala všetky liečebné postupy, verila som, že keď budem usilovná, pracovitá a zodpovedná, tak si ma tam nechajú, len som pozabudla, že aj ja mám zdravie, a že je ešte jeden život, za ktorý nesiem zodpovednosť a to je ten môj.

Môj život bol vtedy medzi weckom a mojou posteľou, v práci medzi weckom, pacientom a posteľou.
A moje zdravie o abscesoch, rektovaginálnych a perianálnych fistulách. A raz som už nevládala vstať z postele, chvalabohu napriek všetkému aj napriek miestu, kde som musela vyrásť som nebola na svete celkom sama. Verila som všetkému možnému, ale len veľmi opatrne a pomaličky, sa rodila moja viera v seba a v mojich priateľov a rodinu.

A oni tu boli stále po celý ten čas a pomáhali ako len mohli. Ani som nemusela o pomoc požiadať. Bolo mi neuveriteľne zle, do nemocnice som prišla so smrťou na jazyku, nie za päť dvanásť ale desať minút po jednej. Strácala som sa v nemocničnej posteli ale s leskom na perách a s trendy náramkom, ktorý bol pomaly hrubší ako ja.
Aj v nemocnici aj so stómiou predsa treba byť šik. Nevládala som vstať z postele, vracala som o dušu spasenú, črievka sa odmietali hýbať a napriek tomu sa v mojom obyčajnom živote dialo niečo výnimočné.
Konečne som spoznala spolupatričnosť, vedela som čo to slovo znamená a všetci tí moji blízki ľudia ma mali radi, a často to hovorili, ale teraz v tej nemocnici som si uvedomila, že je to naozaj.
Nechápala som ako som mohla niekedy pochybovať o niečom pre nich tak samozrejmom. Bola a stále som súčasťou ich života.

Teraz už viem aký je môj život dôležitý a koľko mojich blízkych ma ľúbi len tak pretože som. Žijem so stómiou, páči sa jej u mňa a chce zostať na vždy. Je to fajn priateľka, ale ja dúfam, že je len na návšteve.
Vďačím lekárom a modernej medicíne za život, znovu je normálny a plnohodnotný. Teším sa z každej sekundy, aj dážď je krásny, keď si uvedomím, že už som ho nemusela nikdy zažiť.
A stómia a vrecúška ktoré sa plnia nie práve lichotivým obsahom to je len malá prkotina ako keď sa rozviaže šnúrka na topánke. Som tu, žijem už to nie je len existencia plná bolesti. A ja viem aký je v tom priepastný rozdiel.
Život je najkrajší dar na svete, lebo väčšina ľudí len existuje.

Dátum: 05.10.2017